Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Štvrtá radovka z dielne birminghamských otcov grindcoru je zároveň prvou, na ktorej sa stretla najznámejšia a najproduktívnejšia zostava NAPALM DEATH. Mark „Barney“Greenway, Mitch Harris, Shane Embury a Jesse Pintado nahrávali už predchádzajúcu kultovku „Harmony Corruption“ a v roku 1991 do kapely pribrali bubníka Danyho Herreru, ktorý nahradil Micka Harrisa (SCORN, LULL, PAINKILLER).
Po tomto nadmieru úspešnom zaplátaní zostavy sa chlapi pustili do tvorby nového materiálu, ktorý bol znova iný ako všetko, čo dovtedy NAPALM DEATH vytvorili. Samozrejme, nedá sa povedať, že by Briti absolvovali nejaké štýlové kotrmelce, to určite nie - oni jednoducho len znova posunuli a do krásy rozvinuli svoje dovtedajšie snaženie. „Utopia Banished“ bol prvý z albumov NAPALM DEATH stelesňujúci modernú podobu tejto grindcorovej stálice.
Ak je možné „Harmony Corruption“ považovať za deathmetalový album s grindcorovými vplyvmi - niežeby som s týmto tvrdením súhlasil, ale stretávam sa s ním často -, tak potom v prípade albumu „Utopia Banished“ hrá bez debaty prím grindcore. Samozrejme sa ale otcovia moderného grindcoru hudobne nevrátili do dôb prvých dvoch albumov, kedy holdovali viac-menej bordeloidnej podobe tohto žánru. Namiesto toho si vymysleli svoju vlastnú hudobnú tvár, takú, akú sme dovtedy od nikoho iného ani len v náznakoch nepočuli a ktorá sa následne stala etalónom, aký sa dodnes mnohí, väčšinou neúspešne, snažia porovnávať.
Na „Utopia Banished“ sa podarilo Mitchovi Harrisovi a Jessemu Pintadovi, ktorí nahradili ešte pred albumom „Harmony Corruption“ Billa Steera (CARCASS), parádne zohrať a naozaj potiahnuť tvorbu skupiny riadnym skokom vpred. Smerom k drsnejším a prepracovanejším kompozíciám, k šialeným a zároveň aj kultivovaným kilám a miestami sme sa dočkali aj zaujímavých melódií. Ťažkým podladeným gitarám pomohli aj výborné bicie novej posily, ktorá sa ukázala ako nadmieru správna voľba, pričom spolupráca Danyho Herreru s druhou polkou rytmickej sekcie, s majtrom Emburym, je priam excelentnou ukážkou nekompromisnej extrémnosti, atómovej presnosti a pestrosti.
Rozhodnutie Lee Doriana opustiť NAPALM DEATH sa dá považovať za to najdôležitejšie, čo urobil v prospech tejto bandy, pretože prepustil miesto človeku, z ktorého sa stal napalmovský „trademark“. Svoj výborný growling z predchádzajúceho albumu na „Utopia Banished“ ešte viac vyšperkoval a doslova sa zžil s kapelou.
Ak mám dobré informácie, tak po odchode Micka Harrisa z kapely mal Barney väčší vplyv na tvorbu materiálu, pričom nešlo len o spev a texty. Kritika spoločnosti, zhnusenie z politiky i korupcie a podobné témy, ktoré dominujú textom zoskupenia v podstate dodnes, boli aj v roku 1992 klasikou, ktorú nezvládali mnohé iné kapely podať tak, aby nezneli ošúchane a hlúpo. Barneyho otvorená a súdna výpoveď tne do živého, ide priamo k veci a pritom nepôsobí pateticky.
Celý album je nadmieru kompaktný a aj pri veľkej snahe, hraničiacej doslova s hnidopichstvom, by som len sťažka na ňom našiel slabšie miestečka. Za vrcholy albumu je možné považovať „I Abstain“, „The World Keeps Turning“, „Idiosyncratic“ a „Awake“. Netypický zásek na konci nahrávky s názvom „Contemptuous“ mal byť poctou bývalému gitaristovi a spevákovi NAPALM DEATH Justinovi Broadrickovi (JESU) a jeho vtedajšiemu projektu GODFLESH.
Na zvuku nahrávky mal veľký podiel producent Colin Richardson, s ktorým NAPALM DEATH spolupracovali po prvýkrát u radovky, a kto pozná diskografiu tejto stálice, vie, že nie naposledy. Colinovi sa podarilo - samozrejme, že v spolupráci s NAPALM DEATH - určiť zvukový trend, ktorého sa nielen oni držali ešte mnoho rokov a v podstate z jeho základov vychádza káždá súčasna grindcorová skupina.
Asi najzásadnejší album v diskografii NAPALM DEATH, v roku 1992 ním britskí grinderi určili svoje vlastné hudobné i zvukové smerovanie a zároveň sa stali grindovým etalónom...
1. Discordance
2. I Abstain
3. Dementia Access
4. Christening Of The Blind
5. The World Keeps Turning
6. Idiosyncratic
7. Aryanisms
8. Cause And Effect (Pt. II)
9. Judicial Slime
10. Distorting The Medium
11. Got Time To Kill
12. Upward and Uninterested
13. Exile
14. Awake (To a Life of Misery)
15. Contemptuous
Album „Utopia Banished“ zo začiatku leta roku 1992 bol osviežujúcou ľadovou sprchou v horúčavách, ktoré vládli aj v deň, kedy som si toto CD niesol z požičovne. Pätnásť maximálne energických a výbušných skladieb s dodnes výborným, na pomery žánru až nezvykle čistým, ale výrazným zvukom, ktorý sa neskôr stal tak poznávacím znamením NAPALM DEATH, ako aj štandardom, podľa ktorého sa dodnes zvučí nejedna grindcoreová banda.
Po hudobnej stránke ide o pokračovanie a rozvíjanie smerovania z o dva roky staršieho albumu „Harmony Corruption“. Ten bol v čase svojho vydania slušným prekvapením, pretože poslucháči si museli zvyknúť na viacero noviniek. V prvom rade post vokalistu opustil milovník sedemdesiatkového diska a rocku z tejže doby Lee Dorrian, aby svoje šťastie našiel po založení CATHEDRAL, a na jeho miesto nastúpil Mark „Barney“ Greenway z deathmetalových BENEDICTION. V druhom rade ide o prvý veľký album ND s výraznými zmenami v gitarovej sekcii. Bill Steer sa rozhodol sústrediť na CARCASS, a na jeho miesto nastúpili hneď dvaja ľudia, Američania s pôsobivou minulosťou v takých grindových kultoch ako RIGHTEOUS PIGS a TERRORIZER. Mitch Harris a Jesse Pintado hudbu NAPALM DEATH posunuli ďalej, živelný grind prvých dvoch albumov ustúpil organizovanejšej a valivejšej brutalite, ktorá úspešne mixovala grind core a súdobý death metal, v prvom rade ten britskej proveniencie – BENEDICTION, DESECRATOR alebo CEREBRAL FIX.
V roku 1992 bol už fanúšik s novou tvárou „napalmovej smrti“ zžitý dostatočne na to, aby mu „zakázaná utópia“ ulahodila ako výsledok prirodzeného vývoja. Tento album nemá slabé miesta, živé, chytľavé, výborne skomponované skladby nemali ako zostarnúť. Koniec koncov, veci ako „I Abstain“, „The World Keeps Turning“, Aryanisms“ alebo „Awake“ znejú na koncertoch dodnes, a majú výrazne vyššiu než len nostalgickú hodnotu. V podstate ide o druhý z dvoch albumov éry, kedy ND výraznejšie a úspešne koketovali s death metalom, a istým pohľadom do budúcnosti (ale to vtedy ešte nikto nemohol tušiť) je záverečná „Contemptuous“ „vytunená“ industriálnymi postupmi. Tu už sa rysoval „extrémny crossover“, ako možno nadsadene nazvať tvorbu birminghamskej päťky v rokoch 1994 – 1998.
S odstupom času NAPALM DEATH tohto obdobia zas až taký death metal nie sú, predsa len je aj „Utopia Banished“ skôr album, ktorý do budúcnosti stanovil, ako by sa ten grind core mal ďalej rozvíjať a hrať, a tohto vzorca sa až dodnes úspešne drží nejedna grindová banda, ktorá by s „obvinením“ z deathmetalového ovplyvnenia nazlostene polemizovala. Ale je proste fakt, že tento štýl tak, ako ho tu čoby prísadu uchopili Shane Embury a spol., k vývoju žánru prispel. Album stále platí ako vzor – takto to má vyzerať, aby bolo možné povedať „celé dobre“. A po textovej stránke je pripomienkou doby, kedy sa grind core netopil v sračkách až tak, že kopa kapiel by si ako žánrové označenie mala ten grind aj core dávať do úvodzoviek.
V jisté BDM RPG hře vytváříte ultimátní postavu a její charakteristiky definujete následovně: Násilí: 100%, Technické skills: 100%, Skladatelská inteligence: 100%, Šarm: 100%, Oddanost 100%, Laskavost: 0%. Do kolonky "Jméno" pak vyplníte: DEFEATED SANITY.
Už poněkolikáté zní otázka stejně: Zničil Einar Solberg další desku jinak velice talentované kapely? Odpověď zní: Zase to zvládl. Jeho hlasový projev je jak chilli. Koření. Měl by se používat citem. Když se tam toho najebe hodně, nedá se to žrát.
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.
Faust a spol. tentokrát více přitlačili na pilu a natočili o poznání méně přátelskou desku. Více black metalu a méně zjemňujících prvků. I tak je materiál pěkně diversifikovaný, jen je méně přístupný a chybí mu ona zpěvnost, vzletnost a naléhavost.
Čistý death/doom. Špinavý, jeskynním marastem až po krk nasáklý. Ale také spíše jednoduchý, držící se jako klíště žánrových standardů bez nejmenší ochoty alespoň základně experimentovat. Co mu však nechybí, je tolik potřebná neotesanost a hrubozrnnost.